HOME | DD

Description
Dej vrcholí, koncert začína a náramok je stále stratený. Alebo nie je?

Do miestnosti vošiel chlapec s krátkymi čiernymi nagélovanými vlasmi. Príchodzí vyzeral byť asi v ich veku a podľa čierneho obleku sa dalo predpokladať, že patrí k orchestru. Prvé, čo na ňom upútalo Maxovu pozornosť bola dvojica strieborných náušníc v uchu.

Chlapec podišiel k Petrovi: „Šéfka ťa o chvíľu vyhlási za nezvestného, mal by si za ňou radšej zájsť,"  povedal trochu hlbokým hlasom. Pri tom zboku pozrel na Maxa. „A ty si kto? Počkaj, žeby Petrov bratranec, Móric, Matúš..." „Max," povedal Peter trochu vyčítavo. „Jasné, Max. Hmm... ja som Ondrej, ahoj," chlapec sa na Maxa usmial. „Peter mi o tebe hovoril, vraj ti pomáha s matikou. Celkom ťa chápem, kamoško, ani mne moc nejde."

Maxov výraz viditeľne pohasol. Nie že by bol hlúpy. Len mal iné záľuby ako iracionálne rovnice. Peter to dobre vedel a zo všetkých síl sa snažil bratrancovi zabrániť prepadnúť kvôli lenivosti. Posledný mesiac za ním chodil aj dva, tri razy do týždňa. Max občas nechápal, prečo ho to ešte neomrzelo.

„Pozri Ondrej, nemohol by si Maronke povedať, že si ma nenašiel?" oslovil Peter svojho kolegu v hudbe. „A to už prečo?" Peter pokrčil plecami. Max videl, že sa už chystá priamo odpovedať, preto po ňom skočil a dlaňou mu zakryl ústa. „Dlhý príbeh, Ondrej. A veeeľmi zložitý."

Ondrej nechápavo nadvihol obočie. „Vaša vec. Ale skús byť na scéne včas," dodal smerom k Petrovi. „Ja sa už radšej poberiem. Ako sa hovorí: prišiel som, videl som, nepochopil som, odchádzam." Mierne sa poklonil smerom k chlapcom a rýchlo vycúval zo šatne.

Peter odstúpil od bratranca. „Ak sa náramok nenájde nebudem hrať," povedal vecne. „Viem," prikývol Max. „Ale nádej umiera posledná. Stále máme... osem minút, tak nehádž flintu do žita." Dvere sa opäť otvorili a dnu vošli Petra a Val. Zatiaľ čo Valéria si Maxov napätý výraz nevšimla, Pet sa pri pohľade naň zamračila. „Stalo sa niečo? Stále ste ho nenašli?" „Nie. A zdá sa, že ani vy dve ste neboli úspešnejšie," odvetil Max.

Val sa uškrnula: „To by som ani nepovedala. Možno vieme kde je." „Či skôr, u koho je," opravila ju Pet. „Valéria si vypočula debatu, na základe ktorej nadobudla isté podozrenie." „Chceš povedať, že ho niekto ukradol?" vyhŕkol Peter prekvapene.

„Nemôžeme nikoho len tak obviniť z krádeže. Na to by sme potrebovali dôkaz," poznamenal Max vážnym tónom. „Mame nebude treba dôkaz, aby povedala, že stroskotaný koncert mám na svedomí ja," odvetila Pet ostro. „Pár do nosa by si tí dvaja zaslúžili už len za to, že Petra ohovárali," dodala Val a trochu sa začervenala.

„Nerozumiem. Prečo si myslíte, že by mi niekto kradol náramok?" „Pozri Peter, ak si to len myslia, je to málo." Max sa začal nervózne prechádzať. „Že prečo? Čo tak z nedostatku sympatií a zo závisti?" Petra prudko zastala bratrancovi cestu a pokračovala: „Nepriateľstvo je dostatočný motív aj na vraždu, tak prečo by preň niekto nekradol?"

„Aj tak neverím, že by mi ho niekto z divadla ukradol." Peter sa postavil oproti sestre. „A bez dôkazu tomu ani neuverím." „Môj človek," poklepal ho po pleci Max.

„Fajn, vrav si čo chceš," pokrčila plecami Pet, „ale tak či tak by sme sa mali zastaviť v zákulisí. Drobným prieskumom nestratíme nič a možno získame aj nejaký ten dôkaz." „To neznie zle," pripustil hlavný detektív. „Ide sa!"

Štvorica sa rýchlo vydala k divadelnej sále. Tentoraz však zozadu. Zastali až pri schodíkoch vedúcich zboku na scénu. Z tohto miesta mali slušný výhľad na prevažnú časť zákulisia. Ich príchod prilákal pozornosť mladého trúbkara: „Hej, decká. Čo vy tu tak skoro? Už som si myslel, že na zahájenie ani neprídete."

No super, pomyslel si Max. Už len Ondrej nám tu chýbal. „Pozri, Ondrej, to že sme tu ešte nič neznamená," uzemnil Peter svojho kolegu. „Ako to?" Pet mu venovala príkry pohľad. „Čo ťa po tom, kamoško? Toto je rodinná kríza, tak sa zbaľ a choď si po svojom."

Valéria sa zrazu postavila na špičky a zlovestne zašepkala: „Tam sú tí grázli. Však ja im ukážem." „Akí grázli?" nechápal Ondrej a podozrievavo sa obzeral okolo seba. „To vieš, drahá sestrička a tuto Val si zmysleli, že mi niekto z orchestru ukradol náramok pre šťastie," vysvetlil mu Peter unavene. „Čo?!" Max len prikývol: „Zjavne nikdy nepočuli o prezumpcii neviny. Bez dôkazov o opaku musíme predpokladať, že náramok ukradnutý nebol."

„Čo tam po dôkazoch? Koncert začne každú chvíľu. Už len Maronkin prejav a je po všetkom," vybuchla Petra. „Nerozumiem. Ako po všetkom? Čo sa vám robí, ľudia?" Ondrej len nechápavo prechádzal pohľadom po svojich spoločníkoch. „Ale, to už je jedno. Koncert skončil. Môžeme ísť domov..." Valéria sa zničene rozhliadla okolo.

„Pozrite, neviem čo je váš problém, ale toto nie je klub anonymných alkoholikov, jasné?" Ondrej bojovne zdvihol bradu. „Tu sa proste nekradne. A keby aj, kto by kradol niečo tak nenormálne bezcenné ako je náramok pre šťastie?"

Peter podišiel k Val a sestre: „Dokážte, že mi ho ukradli a ja vám uverí. Ale nie skôr." Dievčatá si vymenili namrzené pohľady. „Pozri, nemáme čas na legálne vyšetrovanie," začala Val. „Maronka tu bude za chvíľku a len čo dočíta úvodník programu, a my nebudeme mať náramok..."

„To mi niečo pripomenulo," prerušil ju Peter prudko a obrátil sa späť k bratrancovi: „Max, keď si sa ma vtedy pýtal, kam presne som náramok položil... Myslím, že zo stola nezmizol len on."

Max prekvapene nadvihol obočie. „Čo ešte chýbalo?" „Môj program koncertu. Všetci dostávame jeden výtlačok. Poobede mi Maronka dala nový, lebo došlo k zmenám v programe. Položil som ho na stôl, ale teraz tam už nie je."

Max a ostatní naňho civeli ako zhypnotizovaní, až kým sa neozvala Petra: „Záhada sa nekoná, vážení. Maronka mi spomínala, že si požičala tvoj program. Svoj totiž nemohla nájsť." Max zrazu nadobudol presvedčenie, že rozlúštenie má na dosah. Šatňa a stôl. Stôl a neporiadok. Program. Náramok. Program a náramok?

Tak prudko, až si skoro vykĺbil krk otočil hlavu k javisku. „Je tam," zamrmlal ako v tranze a pomaly rukou ukázal na stojan, na ktorom bol položený program. Kúsky skladačky konečne zapadli do seba. „Je tam, Maronka ho vzala aj s programom, lebo bol položený na programe!" Prudko sa vrhol ku schodom vedúcim na javisko.

„Nie!" vykríkla Val a podrazila mu nohy. Obaja sa roztiahli na zemi. „Čo si myslíš, že robíš? Nemôžeš len tak vbehnúť na javisko. Diváci čakajú už len na príhovor. Veď koncert už prakticky začal!"

„Má pravdu," poznamenal Ondrej. „Nemôžeš tam len tak vpadnúť. Toto nie je akčná dráma." „Ale..." Max naňho zo zeme vrhol nevrlý pohľad: „Bez náramku koncert už aj skončil."

Petra si uhladila šaty aj vlasy. „Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé riešenia," poznamenala a vzpriamene prešla popri Maxovi a Val, a po schodíkoch vyšla na pódium. „Ona sa snáď zbláznila," zaúpel Ondrej.

Diváci sa medzi sebou rozprávali, ale len čo zbadali elegantné dievča na javisku, stíchli. Petra pôvabne priplachtila k stojanu s programom. Jednou rukou v ňom začala listovať, druhou zodvihla mikrofón.

„Dobrý večer, dámy a páni," začala pokojným, mäkkým hlasom. „Dovoľujem si vás privítať na každoročnom Veľkonočnom koncerte našich mladých hudobníkov. Verím, že sa vám všetkým bude páčiť." Znovu položila mikrofón, mierne sa uklonila a rýchlym krokom zašla späť do zákulisia. Max a Val, ktorí sa medzičasom pozbierali zo zeme na ňu skočili: „Máš ho?" Pet sa len uškrnula a zodvihla pravú ruku pred seba.

V zovretej dlani držala tenký prúžok spletených bavlniek. „Áno!" Peter sa vrhol sestre okolo krku a pobozkal ju na líce. „Ďakujem sestrička, si super." Petra sa vymanila z jeho objatia: „Ďakovať mi budeš potom, teraz ber náramok a choď hrať."

„Ehm, ehm," ozvalo sa z javiska. Všetci sa otočili tým smerom a zbadali pani Maronovú prešľapovať pred stojanom s programom. Piskľavo začala čítať príhovor. Peter si rýchlo zaviazal náramok na zápästie. „Nezabudnite tlieskať," zašepkal, keď uvádzačka vyhlásila obsadenie pre úvodnú skladbu, a rýchlo vykročil na javisko.

„Koniec dobrý, všetko dobré," poznamenal Ondrej. „Užite si koncert, ľudkovia. Ja sa radšej pripravím, po tejto skladbe mám nástup." Ešte im zamával a potom už zmizol medzi rekvizitami.

„No jasné," zvolala Val. „Zachránili sme koncert, tak by sme si ho mali vypočuť. Poďte za mnou." Rýchlo sa rozbehla ku schodom vedúcim nahor. Petra a Max  si vymenili nechápavé pohľady a potom vyrazili za ňou. „Čakaj, kam to ideme?"

Val sa však neobťažovala s odpoveďou a zastala až o pár poschodí vyššie. Ticho prekĺzla odchýlenými dverami a Pet s Maxom ju nasledovali. Keď vošli, ocitli sa priamo na plošine osvetľovačov.

„Tadá!" Valéria sa s roztiahnutými rukami zatočila okolo svojej osi. „Pre výnimočných hostí výnimočné miesta. Ani riaditeľ divadla nemá takýto výhľad."

Max podišiel k zábradliu. Pod nimi sa rozprestierali tri poschodia vzduchu. Celé javisko mali ako na dlani. „Úžasné. Tomuto sa vraví VIP lóža," poznamenal potichu. Petra a Val si sadli vedľa reflektorov.

Pôvabné tóny hudby stúpali až ku stropu a tam sa zlievali v jedno. Nádherná  melódia pomaly naplnila celé divadlo.

Max sa uškrnul a oprel sa o zábradlie. Nebyť nich, čarovná klavírna melódia by teraz neznela. Sherlock Holmes by možno náramok našiel ľahšie a rýchlejšie, ale určite by si pri pátraní neužil toľko zábavy. V mysli sa mu vynoril obrázok Val natiahnutej na podlahe šatne. Znovu sa uškrnul. Jedna nula pre mňa, Holmes, pomyslel si.

Description
Dej vrcholí, koncert začína a náramok je stále stratený. Alebo nie je?

Do miestnosti vošiel chlapec s krátkymi čiernymi nagélovanými vlasmi. Príchodzí vyzeral byť asi v ich veku a podľa čierneho obleku sa dalo predpokladať, že patrí k orchestru. Prvé, čo na ňom upútalo Maxovu pozornosť bola dvojica strieborných náušníc v uchu.

Chlapec podišiel k Petrovi: „Šéfka ťa o chvíľu vyhlási za nezvestného, mal by si za ňou radšej zájsť,"  povedal trochu hlbokým hlasom. Pri tom zboku pozrel na Maxa. „A ty si kto? Počkaj, žeby Petrov bratranec, Móric, Matúš..." „Max," povedal Peter trochu vyčítavo. „Jasné, Max. Hmm... ja som Ondrej, ahoj," chlapec sa na Maxa usmial. „Peter mi o tebe hovoril, vraj ti pomáha s matikou. Celkom ťa chápem, kamoško, ani mne moc nejde."

Maxov výraz viditeľne pohasol. Nie že by bol hlúpy. Len mal iné záľuby ako iracionálne rovnice. Peter to dobre vedel a zo všetkých síl sa snažil bratrancovi zabrániť prepadnúť kvôli lenivosti. Posledný mesiac za ním chodil aj dva, tri razy do týždňa. Max občas nechápal, prečo ho to ešte neomrzelo.

„Pozri Ondrej, nemohol by si Maronke povedať, že si ma nenašiel?" oslovil Peter svojho kolegu v hudbe. „A to už prečo?" Peter pokrčil plecami. Max videl, že sa už chystá priamo odpovedať, preto po ňom skočil a dlaňou mu zakryl ústa. „Dlhý príbeh, Ondrej. A veeeľmi zložitý."

Ondrej nechápavo nadvihol obočie. „Vaša vec. Ale skús byť na scéne včas," dodal smerom k Petrovi. „Ja sa už radšej poberiem. Ako sa hovorí: prišiel som, videl som, nepochopil som, odchádzam." Mierne sa poklonil smerom k chlapcom a rýchlo vycúval zo šatne.

Peter odstúpil od bratranca. „Ak sa náramok nenájde nebudem hrať," povedal vecne. „Viem," prikývol Max. „Ale nádej umiera posledná. Stále máme... osem minút, tak nehádž flintu do žita." Dvere sa opäť otvorili a dnu vošli Petra a Val. Zatiaľ čo Valéria si Maxov napätý výraz nevšimla, Pet sa pri pohľade naň zamračila. „Stalo sa niečo? Stále ste ho nenašli?" „Nie. A zdá sa, že ani vy dve ste neboli úspešnejšie," odvetil Max.

Val sa uškrnula: „To by som ani nepovedala. Možno vieme kde je." „Či skôr, u koho je," opravila ju Pet. „Valéria si vypočula debatu, na základe ktorej nadobudla isté podozrenie." „Chceš povedať, že ho niekto ukradol?" vyhŕkol Peter prekvapene.

„Nemôžeme nikoho len tak obviniť z krádeže. Na to by sme potrebovali dôkaz," poznamenal Max vážnym tónom. „Mame nebude treba dôkaz, aby povedala, že stroskotaný koncert mám na svedomí ja," odvetila Pet ostro. „Pár do nosa by si tí dvaja zaslúžili už len za to, že Petra ohovárali," dodala Val a trochu sa začervenala.

„Nerozumiem. Prečo si myslíte, že by mi niekto kradol náramok?" „Pozri Peter, ak si to len myslia, je to málo." Max sa začal nervózne prechádzať. „Že prečo? Čo tak z nedostatku sympatií a zo závisti?" Petra prudko zastala bratrancovi cestu a pokračovala: „Nepriateľstvo je dostatočný motív aj na vraždu, tak prečo by preň niekto nekradol?"

„Aj tak neverím, že by mi ho niekto z divadla ukradol." Peter sa postavil oproti sestre. „A bez dôkazu tomu ani neuverím." „Môj človek," poklepal ho po pleci Max.

„Fajn, vrav si čo chceš," pokrčila plecami Pet, „ale tak či tak by sme sa mali zastaviť v zákulisí. Drobným prieskumom nestratíme nič a možno získame aj nejaký ten dôkaz." „To neznie zle," pripustil hlavný detektív. „Ide sa!"

Štvorica sa rýchlo vydala k divadelnej sále. Tentoraz však zozadu. Zastali až pri schodíkoch vedúcich zboku na scénu. Z tohto miesta mali slušný výhľad na prevažnú časť zákulisia. Ich príchod prilákal pozornosť mladého trúbkara: „Hej, decká. Čo vy tu tak skoro? Už som si myslel, že na zahájenie ani neprídete."

No super, pomyslel si Max. Už len Ondrej nám tu chýbal. „Pozri, Ondrej, to že sme tu ešte nič neznamená," uzemnil Peter svojho kolegu. „Ako to?" Pet mu venovala príkry pohľad. „Čo ťa po tom, kamoško? Toto je rodinná kríza, tak sa zbaľ a choď si po svojom."

Valéria sa zrazu postavila na špičky a zlovestne zašepkala: „Tam sú tí grázli. Však ja im ukážem." „Akí grázli?" nechápal Ondrej a podozrievavo sa obzeral okolo seba. „To vieš, drahá sestrička a tuto Val si zmysleli, že mi niekto z orchestru ukradol náramok pre šťastie," vysvetlil mu Peter unavene. „Čo?!" Max len prikývol: „Zjavne nikdy nepočuli o prezumpcii neviny. Bez dôkazov o opaku musíme predpokladať, že náramok ukradnutý nebol."

„Čo tam po dôkazoch? Koncert začne každú chvíľu. Už len Maronkin prejav a je po všetkom," vybuchla Petra. „Nerozumiem. Ako po všetkom? Čo sa vám robí, ľudia?" Ondrej len nechápavo prechádzal pohľadom po svojich spoločníkoch. „Ale, to už je jedno. Koncert skončil. Môžeme ísť domov..." Valéria sa zničene rozhliadla okolo.

„Pozrite, neviem čo je váš problém, ale toto nie je klub anonymných alkoholikov, jasné?" Ondrej bojovne zdvihol bradu. „Tu sa proste nekradne. A keby aj, kto by kradol niečo tak nenormálne bezcenné ako je náramok pre šťastie?"

Peter podišiel k Val a sestre: „Dokážte, že mi ho ukradli a ja vám uverí. Ale nie skôr." Dievčatá si vymenili namrzené pohľady. „Pozri, nemáme čas na legálne vyšetrovanie," začala Val. „Maronka tu bude za chvíľku a len čo dočíta úvodník programu, a my nebudeme mať náramok..."

„To mi niečo pripomenulo," prerušil ju Peter prudko a obrátil sa späť k bratrancovi: „Max, keď si sa ma vtedy pýtal, kam presne som náramok položil... Myslím, že zo stola nezmizol len on."

Max prekvapene nadvihol obočie. „Čo ešte chýbalo?" „Môj program koncertu. Všetci dostávame jeden výtlačok. Poobede mi Maronka dala nový, lebo došlo k zmenám v programe. Položil som ho na stôl, ale teraz tam už nie je."

Max a ostatní naňho civeli ako zhypnotizovaní, až kým sa neozvala Petra: „Záhada sa nekoná, vážení. Maronka mi spomínala, že si požičala tvoj program. Svoj totiž nemohla nájsť." Max zrazu nadobudol presvedčenie, že rozlúštenie má na dosah. Šatňa a stôl. Stôl a neporiadok. Program. Náramok. Program a náramok?

Tak prudko, až si skoro vykĺbil krk otočil hlavu k javisku. „Je tam," zamrmlal ako v tranze a pomaly rukou ukázal na stojan, na ktorom bol položený program. Kúsky skladačky konečne zapadli do seba. „Je tam, Maronka ho vzala aj s programom, lebo bol položený na programe!" Prudko sa vrhol ku schodom vedúcim na javisko.

„Nie!" vykríkla Val a podrazila mu nohy. Obaja sa roztiahli na zemi. „Čo si myslíš, že robíš? Nemôžeš len tak vbehnúť na javisko. Diváci čakajú už len na príhovor. Veď koncert už prakticky začal!"

„Má pravdu," poznamenal Ondrej. „Nemôžeš tam len tak vpadnúť. Toto nie je akčná dráma." „Ale..." Max naňho zo zeme vrhol nevrlý pohľad: „Bez náramku koncert už aj skončil."

Petra si uhladila šaty aj vlasy. „Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé riešenia," poznamenala a vzpriamene prešla popri Maxovi a Val, a po schodíkoch vyšla na pódium. „Ona sa snáď zbláznila," zaúpel Ondrej.

Diváci sa medzi sebou rozprávali, ale len čo zbadali elegantné dievča na javisku, stíchli. Petra pôvabne priplachtila k stojanu s programom. Jednou rukou v ňom začala listovať, druhou zodvihla mikrofón.

„Dobrý večer, dámy a páni," začala pokojným, mäkkým hlasom. „Dovoľujem si vás privítať na každoročnom Veľkonočnom koncerte našich mladých hudobníkov. Verím, že sa vám všetkým bude páčiť." Znovu položila mikrofón, mierne sa uklonila a rýchlym krokom zašla späť do zákulisia. Max a Val, ktorí sa medzičasom pozbierali zo zeme na ňu skočili: „Máš ho?" Pet sa len uškrnula a zodvihla pravú ruku pred seba.

V zovretej dlani držala tenký prúžok spletených bavlniek. „Áno!" Peter sa vrhol sestre okolo krku a pobozkal ju na líce. „Ďakujem sestrička, si super." Petra sa vymanila z jeho objatia: „Ďakovať mi budeš potom, teraz ber náramok a choď hrať."

„Ehm, ehm," ozvalo sa z javiska. Všetci sa otočili tým smerom a zbadali pani Maronovú prešľapovať pred stojanom s programom. Piskľavo začala čítať príhovor. Peter si rýchlo zaviazal náramok na zápästie. „Nezabudnite tlieskať," zašepkal, keď uvádzačka vyhlásila obsadenie pre úvodnú skladbu, a rýchlo vykročil na javisko.

„Koniec dobrý, všetko dobré," poznamenal Ondrej. „Užite si koncert, ľudkovia. Ja sa radšej pripravím, po tejto skladbe mám nástup." Ešte im zamával a potom už zmizol medzi rekvizitami.

„No jasné," zvolala Val. „Zachránili sme koncert, tak by sme si ho mali vypočuť. Poďte za mnou." Rýchlo sa rozbehla ku schodom vedúcim nahor. Petra a Max  si vymenili nechápavé pohľady a potom vyrazili za ňou. „Čakaj, kam to ideme?"

Val sa však neobťažovala s odpoveďou a zastala až o pár poschodí vyššie. Ticho prekĺzla odchýlenými dverami a Pet s Maxom ju nasledovali. Keď vošli, ocitli sa priamo na plošine osvetľovačov.

„Tadá!" Valéria sa s roztiahnutými rukami zatočila okolo svojej osi. „Pre výnimočných hostí výnimočné miesta. Ani riaditeľ divadla nemá takýto výhľad."

Max podišiel k zábradliu. Pod nimi sa rozprestierali tri poschodia vzduchu. Celé javisko mali ako na dlani. „Úžasné. Tomuto sa vraví VIP lóža," poznamenal potichu. Petra a Val si sadli vedľa reflektorov.

Pôvabné tóny hudby stúpali až ku stropu a tam sa zlievali v jedno. Nádherná  melódia pomaly naplnila celé divadlo.

Max sa uškrnul a oprel sa o zábradlie. Nebyť nich, čarovná klavírna melódia by teraz neznela. Sherlock Holmes by možno náramok našiel ľahšie a rýchlejšie, ale určite by si pri pátraní neužil toľko zábavy. V mysli sa mu vynoril obrázok Val natiahnutej na podlahe šatne. Znovu sa uškrnul. Jedna nula pre mňa, Holmes, pomyslel si.